Štrbské Solisko

08.06.2019 23:03

Naše prvé tohtoročné letné Tatranské lezenie sme zahájili spolu s Máriu Fučelovou a jej parťáčkou Lenkou z Brna. Výber toho, čo budeme liezť bol mojou úlohou, takže som nenechal nič na náhodu a po menšej analýze vybral Štrbské Solisko. Takto som sa rozhodol hlavne kvôli pomerne rýchlemu prístupu ku stene v prípade búrok a kvôli minimu snehu v mlynickej doline. Naša výprava začala štvrtok večer v Martine, kde ma Mária naložila a pokračovali sme smer Popradské pleso, vlaková zástavka. Tu sme prespali a po skorom vstávaní o 4:00 naše stopy smerovali do steny Štrbského Soliska. Výšľap pod stenu nám trval presne hodinu a pól. Na mieste sme si vybrali Kamčinu cestu, ktorá bola ako všetky ostatné cesty v stene suchá. Najťažšia dĺžka bola prvá s úvodnou špárou za 6 (v kľúčovom fleku skoba) . Potom nasledovali dve pekné 5-ky, tie sa rozhodla ťahať Mária. No a namiesto poslednej dĺžky za 4+ sme naliezli do vedľajšieho kúta cesty Quo Vadis obtiažnosti 6. V kúte taktiež jedna skoba a dobré možnosti na zakladanie friendov. Na vrchu bol štand zo slučiek, z ktorého sme na dva krát zlanili až na zem. O 9:00 sme mali už odlezené a vzhľadom na hrozbu obedných búrok sme sa pobrali k autu. Zvyšok dňa sa niesol v znamení oddychu, čítania knihy a varenia. Podvečer sme ešte dali prechádzku na Popradské pleso. Tam sme si dali pivo a z diaľky zhodnotili možnosti na lezenie v okolitých dolinách. Keďže je vo vyšších polohách ešte pomerne dosť snehu, mnohé steny ešte nie sú vhodné na lezenie. Po prechádzke zaspávame na rovnakom mieste. Ďalšie ráno nás budík zobúdil taktiež skoro. S rozdielom, že sa k nám pridala Máriina parťáčka Lenka z Brna. Výšľap nám trvá síce o trochu dlhšie, ale čas pod stenou je stále viac než dobrý. Začali sme liezť cestu Medvec-Sim (6) opäť s kľúčovou kútovou špárou na začiatku. Po nej druhú dĺžku ťahala už Lenka, poslednú Mária. Zlanili sme z veľkého balvanu obhodeného našou slučkou, ktorú sme pri lezení druhej cesty zobrali. Druhou cestou bol Quo vadis (7) kde prvá dĺžka (7-)nebola ničím výnimočná. Machmi pokrytá skala a lezenie nie tak pekné ako v ostatných cestách. Avšak zvyšné dĺžky sa mi veľmi páčili. Lezenie v sokolíkovej špáre bolo kľúčovým flekom, avšak zaseknutý friend a skoba s mailonkou v špáre výrazne zľahčili OS prelez. Samozrejme trebalo aj zakladať. Prvá Lenka doliezajúca ku mne na štand si poradila so špárou veľmi dobre, povedal by som že sa v tom prešla. Mária si zabojovala viac, ale tak isto podala obdivuhodný výkon. Kratučkou dĺžkou za 3 sme doliezli k finálnemu kútu cesty, ktorý sme liezli už včera. Preto sme doňho bez váhania poslali Lenku. Tá si s ním poradila ľavou zadnou, a tak sme už len doliezli k Lenke a zlanili na zem. Na záver už len kávička vo Furkotke. Mária ma zaviezla na vlak a každý sme si šli vlastným smerom. 

 

Peter

link na fotky: https://drive.google.com/drive/folders/1XKiqv5Zt-A6yDypiwHNGf1CWtbVr3ILK?usp=sharing