Ostrva a Východný Železný štít
17.07.2019 18:47
S miernym oneskorením, ale predsa podávam info o našom lezení v Tatrách počas predĺženého víkendu. Tentoraz bola mojou spolulezkyňou opäť Mária Fučelová. Posledné lezenie s ňou bolo zážitkom, tak prečo si to nezopakovať, vravím si. Mária bola v Tatrách už od pondelka s jej kamoškou Klárkou z Čiech, ktorá vo štvrtok poobede odišla. No a tu prichádzam ja, ako Máriin spolulezec do konca týždňa. Z domu na vlak vyrážam 14:30, avšak 50 minútové meškanie neveští nič dobré. Prípoj vo Zvolene meškanie ignoruje, a tak začína naberať moja cesta na neistote. Po všetkých útrapách počas cestovania sa dostávam zubačkou na Štrbské pleso o dve hodiny neskôr od naplánovaného času. A tak sa s Máriou stretávam na Popradskom plese až 21:45. Keďže je tma pôvodný plán vyšľapať Zlomiskovou dolinou do bivaku pri Ľadovom plese padá. Ostávame spať na Popradskom. Ráno budík o 7:00, rýchle raňajky a už šlapeme pod galériu v Ostrve. Mária ma toho po štyroch dňoch lezenia v Tatrách už celkom dosť a tak sa rozhoduje si ešte chvíľku pod skalou schrúpnuť. Ja chcem však liezť, a tak tento čas využívam, behám popod skalu hľadajúc cestu, ktorú pôjdeme liezť. Po Márinej krátkej hybernácii volíme Via Ali Ninu (6+) ako cestu, ktorú ideme liezť. Kľúčová dĺžka je hneď prvá. Najprv sa lezie ľahkým kútom, potom sa profil skaly zmení na platničku pretínanú špárami, kde je dobré založiť. Ešte pár metrov, borhák a prichádza kľúčové miesto kolmička po lištách s menšími nohami. Do konca dĺžky už len pekné lezenie v kvalitnej skale. Zvyšné dve dĺžky taktiež prekvapili pekným lezením s menšími odlezmi medzi borhákmi, vždy s možnosťou založiť niečo medzi. Mária na druhom konci, ale bez problémov prelieza všetky dĺžky, taktiež si pochvaľuje. Nasleduje menší rest a útočíme na cestu Horskej služby 7-/7. V ceste sa nachádza zopár starých skôb v previšteku pod finálnou špárkou. Tá je kľúčová a pekne sa dá odistiť friendami. Pred zlaňákom tejto cesty (má iba jednu dĺžku) sa rozhodujem odbočiť doľava do variantu za 8 cez 5 nitov. Zamachovaná skala v úvode značí, že cesta sa veľmi nelezie. Nevadí. Lezenie naberá na obrátkach a ja fučím ako rušeň. V oddychovej špárke stíham čosi sklepať. No a nasleduje previsnutá stienka po bočákoch. Tu s vypätím všetkých síl preliezam a dostávam sa k štandu, zrejme spoločného aj s vedľajšou cestou. Bol to veľký boj a tento on sight si vážim. Máriu doberám zvrchu. Kľúčová špárka cesty Horskej služby jej dáva zabrať, ale s pár odsedmi ju prelieza do jej zlaňáku. Ďalej sa rozhodla že nepôjde. Vraciame sa na chatu kde sa stretávame s Márinimi kamarátmi a rozprávame sa o našich plánoch na najbližšie dva dni. Oni vyrážajú smer bivak autobus, my zase do Zlomiskovej doliny k bivaku nad Ľadovým plesom podľa nášho pôvodného plánu. Výšľap nám vďaka Márinemu svižnému tempu trvá okolo hodinky, čo nie je zlé vzhľadom nato, ako sme nabalení. Pri západe slnka varíme večeru a šup zaľahnúť. Ráno sa kvôli chladnej predpovedi veľmi neponáhľame, a preto vyràžame pod Východný Železný štít až okolo deviatej. Počas nástupu pod stenu míňame jedno snehové pole, ktoré je možné pohodlne prejsť aj v teniskách. Pod stenou je nám zima, a tak na seba bez váhania obliekame všetko oblečenie, čo sme si zobrali. Našou prvou vytipovanou cestou je dnes Tilleho hrana (7-). Prvá dĺžka zhruba za 6. Lezie sa vo vrchnej časti po špárke s dobrými možnosťami na založenie, pozor však na voľné bloky. Druhá dĺžka je v tejto ceste najťažšia a predstavuje vzdušné lezenie po hrane odistenej skobami. Tu prichádza najťažšie miesto, kde treba odliezť dobré 4 metre do previsnutej hrany, najbližším istením pod zadkom je skoba. Uff, nič ťažké, ale chcelo to dávku sústredenosti. Padnúť by som tam určite nechcel, znamenalo by to nepríjemný náraz z previšteku do hrany. Na vrchol nás čaká už len posledná ľahučká dĺžka, taktiež čiastočne po hrane na konci ktorej sa ubieha doľava. A sme hore. Vrcholová fotka, niečo pod zub a môj bojový plán v podobe cesty Chamomilla (tri dĺžky 8, 8+ a 9-) sa môže začať. V tejto ceste som už raz bol s Mišom Mikušíncom. On ju vtedy buchol na PP, mne sa však nepodarilo vyliezť jednotlivé dĺžky vkuse. A práve kvôli tomu sme tu. Plánom je zlaniť z vrchola do poslednej dĺžky a jednorlivé dĺžky vyliezť voľne zhora dole. Takúto taktiku volím kvôli tomu, aby Mária nemusela zdola hore hákovať poprípade žumarivať, ale iba pohodlne zlaniť zvrchu. Púšťam sa teda do zlaňovania poslednej dĺžky za 9-. Prv som mal obavy, či sa mi podarí zvrchu trafiť do línie cesty. To chvalabohu nie je žiadny problém a už sedím v štande pod poslednou dĺžkou s tromi nacvakanými expreskami nad hlavou, ktoré som stihol zapnúť počas zlanenia. Prvý pokus končí pri treťom borháku v poskoku ľavou rukou do lišty. Nevadí. Krok sa mi po menšom skúšaní darí spraviť, do najbližšej špáry zakladám friend a Mária ma spúšťa na štand. Sťahujeme lano, naliezam znova, tento pokus je už našťastie úspešný, Doliezam opäť na vrchol odkiaľ zlaňujem dole na štand. Tu s Máriou sťahujeme lano. Ide veľmi ťažko, netuším prečo. Uvedomujem si že som lano prevliekol cez obe mailonky zlaňáku, navrtané šikmo od seba, čo spôsobilo veľmi zlé sťahovanie lana. Nevadí nabudúce to budem riešiť inak. Lano sme s vypätím všetkých síl nejak stiahli a už sme na štande druhej dĺžky. Tá predstavuje rajbasové lezenie v položenej platni za 8+(subjektívne 9-) . Prvý nález končí v hornej tretine, tam je to najťažšie. Od poslednej návštevy si kroky nepamätám a sila v mojich lýtkach tam hore jednoducho už nestačí. Nechávam sa spustiť na štand, reku dám ešte jeden pokus. Zima a vietor celú situáciu iba komplikujú. Mária má na sebe všetko svoje oblečenie plus moju bundu a aj tak klepe kosu. Tak iba chvíľka oddychu, niečo pod zub a naliezam znova. Kroky si už pamätám, preto sa mi ľahšiu spodnú časť dĺžky darí liezť pomerne ľahko a rýchlo. Dostávam sa na policu, odtiaľto až do štandu začína pre mňa najťažšie lezenie. Sklepávam stuhnuté lýtka a ide sa na vec. Lezie sa mi fajn, chyty sú omádžované a viem čo mám robiť. Zrazu sa ocitám v situácí, kedy ľavú nohu pokladám na stup, kde mala byť pravá. Sled ukladania nôh nevyšiel podľa predstav, a tak musím na tejto miniatúrnej plôške nohy vyneniť. To však vzhľadom na bolesť a vyčerpanosť nôh v lezčkách nedokážem a padám. Je to v kýbli. Posledný pokus nedopadol vôbec podľa mojich predstav a tak doliezam ku štandu, prevezujem sa a cestou dole zbieram expresy. Nevadí. Možno nabudúce. Mária ma ukľudňuje, keď hovorí že by sa sem ešte niekedy vrátila. Cesta to pekná určite by stála ešte za pokus. Nezdržujeme sa a zlaňujeme poslednou dĺžkou až na zem. Berieme batoh zo sedla a už len zostup dole k bivaku. Tu varíme večeru a vychutnávame si teplé jedlo po náročnom dni. Mária je unavená, a tak sa hneď po jedle ukladá spať, ja sa ešte stíham ovlažiť v Ľadovom plese. Na druhý deň nedeľu je už čas odchodu, preto vzhľadom na náš neskorší budíček a skorý odchod vlaku sa opaľujeme na Tatranskom slnku a schádzame na Popradské pleso. Tu sa znova stretávame s Márinimi kamošmi, s ktorými aj cestujeme domov. Pekný víkend v Tatrách za nami.
Peter
———
Späť